Skutočne významný večer! V sviatočný deň, od ktorého našej slobode nalejú aj v USA, nás zo Spojených štátov prišiel navštíviť jeden z umelcov, kvôli ktorým sa pred vyše štvrťstoročím stávalo v chladné víkendové rána na burzách. Tých, čo to pamätajú, bolo v (tentokrát viac útulnom než stiesnenom) Randali toľko, ako ich detí – meno magických a ťažko zastihnuteľných KING CRIMSON na plagátoch lákalo.

Adrian Belew sám najlepšie vie, že nemá zmysel tváriť sa, že Karmínového kráľa nepozná. Aj tak sa (vďaka absencii predkapely a presnému začiatku) čerstvému publiku rozhodol naservírovať odvážny set, akcentujúci jeho vklad do repertoáru KING CRIMSON, no v oveľa menej menšej produkcii, dávajúcej férovo vyniknúť ostatným dvom členom tria. Treba povedať, že rovnocenným: mladučká, bosonohá Julie Slick je v prvej basgitaristickej lige, a i keď ju bolo počuť výrazne, stála utiahnuto v pozadí. To sa nedá povedať o artistickom bicmanovi Marcovi Minnemannovi, ktorý si koncert užíval na maximum a oproti neprítomnému kmeňovému členovi kapely, Juliinmu bratovi Ericovi, pridal skladbám nemálo (a v zopár momentoch možno až priveľa) z vlastnej virtuozity. I tak je ADRIAN BELEW POWER TRIO zvukovo nezameniteľne crimsonovské, presne tak, ako je „Crimso“ už tridsať rokov belewovský. V klubových podmienkach však Belew zákonite siaha po drsnejšom, surovšom podaní – okrem neodmysliteľných gitarových syntezátorov (tentokrát virtuálnych, s logom Apple) bez zakázaných podporných prostriedkov, výmen gitár, neštandardných počtov strún a iných barličiek.

Nepravdepodobné obavy, že pôjde o vystúpenie plešatejúceho pána brázdiaceho svet s odliepajúcou sa nálepkou KING CRIMSON na chrbte, boli nakoniec úplne falošné: i tí, čo nepoznajú Belewovu sviežu sólovú tvorbu vedia, že Adrian bol plešatým pánom už v roku 1981, keď k vtedy polomŕtvym Frippovcom nastupoval. A od albumu „Discipline“ je jeho typický autorský – gitaristický, rovnako ako textársky – rukopis počuť na každej nahrávke. Z „Discipline“ v Bratislave odznela hneď trojica skladieb: zásadný a očakávaný „Elephant Talk“, nedisciplinovaná „Indiscipline“ s nesmrteľným veršom „I repeat myself when under stress, I repeat myself when under stress“ a prídavková „Thela Hun Ginjeet“. Tá odznela hneď po „Three Of A Perfect Pair“, titulnej skladbe záverečného počinu farebnej osemdesiatkovej trilógie KING CRIMSON; z jej prostrednej časti, albumu „Beat“, sa do playlistu dostala samplami obalená „Neurotica“. Výrazný „Dinosaur“ z „Thrak“ crimsonovské položky kompletoval.

Takmer dvojhodinový koncert sa tak niesol v duchu „Side Four“, cédéčkového živáku ADRIAN BELEW POWER TRIO. Úvod koncertu zaobstarali výrazné skladby z prvého počinu aktuálnej etapy Belewovej sólo kariéry, spievané „Ampersand“ a „Writing On The Wall“. Pridajte viac či menej improvizované kusy z ostatných dosiek s Belewovým podpisom z uplynulej dekády (vrátane aktuálnej „e“), pripomenutie beatlovského Seržanta tak, ako je zvečnené (aj) na „Side Four“ a Minnemannovo „oddychové“ štvrťhodinové ekvilibristické sólo – a to je všetko.

Málo? Vôbec nie. Belew si pozornosť nemusel vynucovať (Daniel Gildenlöw, myslím na teba), na podmanenie dvestohlavého publika mu stačil široký úsmev (veď hrať takúto muziku je tak ľahké!), hmatateľná radosť z hrania a súzvuk zo spoluhráčmi. Obrovskou chuťou a energiou nabitý koncert nielenže potvrdil prenesiteľnosť Belewovho talentu aj mimo jeho najznámejšie pôsobisko, ale len tak akoby mimochodom potvrdil aj všetky tie vzletné, ošúchané frázy o tej najlepšej hudbe, ktorá ide priamo zo srdca, o hrdinoch, ktorým veríte, keď sa k vám priblížia na dotyk a tak ďalej, a tak ďalej...